Okrem iného. Spolu s tichým úsmevom to vo mne naďalej vyvoláva stres, sebaľútosť, hnev - na čo som sa to ja zasa dala, či mi toto bolo treba, hnev na manžela, že mi to nezakázal, ... atď. atp.
O týždeň mám mať pripravené tri prednášky. Dievča, ktoré sa sľúbilo, že sa príde štyri hodiny pohrať s naším synkom, príde len na dve. Šatníková miestnosť s novou plávajúcou podlahou odhalila netušenú pravdu o vlhkej stene nášho domu a s tým súvisiacou slabosťou na plesnenie. Podlaha ako prišla, tak aj odišla, sme tam, kde sme boli, akurát sme museli vypratať onú miestnosť, rozptýliť jej obsah do zvyšku domu, vyprať všetko oblečenie, a teraz postupne zasa všetko upratať. Nuž, psychických ani fyzických síl mi to nedodalo.
Predsa však v tom víre pochybností, či sa nemám trochu upokojiť a namiesto ponocovania nad prípravami sa radšej vyspať alebo si vyložiť nohy a čítať beletriu, vždy znova vnímam, že nie. Že cestou nie je vzdanie boja. Cestou je urobiť všetko, čo je v mojich silách a zvyšok nechať na Boha.
Vždy znova sa presviedčam, že toto je tá najúčinnejšia, hoci pre mňa taká ťažká taktika. Boh však nesklamáva. Opakovane ma presviedča, že spoliehať sa na Neho je účinnejšie, než spoliehať sa na vlastnú dôkladnú prípravu. Každou ďalšou takouto skúsenosťou sa tichý úsmev vo mne viac a viac udomácňuje, až ma snáď raz úplne prenikne.
PS: Jednou z vecí, ktoré ma momentálne pri starostlivosti o jedného lapaja a druhé bejbi v brušku presahujú najviac na svete je príprava webovej stránky pre kresťanské rodiny zastolom.sk. Mrknite si nás zatiaľ na Facebooku. Ďakujeme za každý like!:-)