Často premýšľam nad tým, kde je v srdci ženy tá deliaca čiara, ktorá určí, ako zareaguje, keď zistí, že je tehotná. Či bude jasať nad počatím vytúženého, očakávaného dieťatka alebo bude svoje dieťatko materializovať a vnímať ho ako „to", ktorého sa treba zbaviť - „Necháš si to?", „Daj to preč!"
Pohľad na ženy trúchliace nad smrťou svojich nenarodených detí ma presvedčil, že niekde hlboko v srdci ženy, je miesto, kde chápe veci života a smrti oveľa plnšie, než je tomu na povrchu. Je to miesto, kde vie, že každé počaté dieťa je život a na život nevinného sa nesmie siahať. Je to miesto, kde vie, že hoci to môže byť ťažké, toto dieťa je jej dieťa a že je to vlastne kúsok nej samej.
Preto je podľa mňa veľmi nešťastne postavená otázka či mám alebo nemám ako žena právo nakladať so svojím telom, ako chcem. Myslím si, že otázka by mala stáť:
Kto som ako žena? a
Kto je to Tajomstvo, ktoré v sebe nosím?
Myslím si, že žena je krása a neha, ktorej bola zverená starostlivosť o život a skrášľovanie a zjemňovanie sveta. Rovnako si myslím, že každé dieťa je Tajomstvom dôvery Najvyššieho a nádejou, že urobí svet lepším - najmä ak bude v tejto nádeji prijaté.