Odvtedy som 22 rokov študovala, ukončila som základnú, strednú, vysokú školu, aj postgraduál som si urobila, vydala som sa, porodila prvé dieťa a prišla som na to, čo Vladka vedela už vtedy: Chcem byť v prvom rade mamou.
A kto si teraz povie: „Tej to teda trvalo!" nech vie, že má pravdu. A aj viem prečo. Pretože žijeme v spoločnosti, kde je viac byť právničkou, lekárkou, manažérkou, vysokoškolskou učiteľkou, než byť proste mamou. A trvalo mi dlho, kým som na tú prazákladnú pravdu o žene prišla. Žena je povolaná byť v prvom rade mamou.
A čo teraz? pýtam sa so svojím novonadobudnutým poznaním: načo mi boli tie roky štúdia? Na plákanie pokakaných plienok a varenie zeleninových polievočiek som predsa nepotrebovala sedieť hodiny a hodiny nad textami sv. Augustína, Tomáša Akvinského, všemožnými biblickými komentármi a pápežskými encyklikami.
A predsa si myslím, že celé tie roky nad knihami mali určujúci význam pre to, kým dnes som. Práve vďaka tým tichým hodinám nad svätými a múdrymi textami som mohla objaviť, k čomu som ako žena povolaná. Cez štúdium som rástla a zrela ako osobnosť. A taká, stále na ceste, dnes môžem byť pre svojho manžela lepšou manželkou a pre nášho syna lepšou mamou.
A tak som teda nie dlho pred tridsiatkou prišla na to, čo štvorročná Vladka vedela už vtedy dávno v porubskej škôlke. Že žena je povolaná byť v prvom rade mamou. A že keď túto pravdu v sebe vnútorne objíme, môže byť aj učiteľkou, aj účtovníčkou, aj kuchárkou. Materstvo vtedy pre ňu nebude len nástroj na naplnenie základnej túžby mať potomka, vlastne najlepšie dvoch - Barbi pre seba a Kena pre otecka. Materstvo pre ňu bude súčasťou jej identity.
